| Zdeněk Konopásek | Centrum pro teoretická studia AV/ UK Praha |
| Zuzana Kusá | Sociologický ústav SAV Bratislava |
publikováno jako: KONOPÁSEK, Z. / KUSÁ, Z. (1999): Budovanie komunistickej moci a bezmocnosti. Sociológia, 31, 5, 459-80
Abstract
Construction of communist power and powerlessness
This paper turns attention to the period of state socialism. Its aim is to suggest and illustrate a theoretical and analytical framework for making the communists" power problematic from sociological point of view. We would like to promote such a perspective in which the power of communists is not taken - explicitly or implicitly - as something that explains the logic of life under the communist regime; rather, on the contrary, we present it as something that needs to be explained. As such, our approach is inspired by contemporary sociology of science, above all by authors such as Bruno Latour and John Law whose effort is in many respects similar to ours. After a theoretical outline of the approach, we perform its modest practical illustration. We use short extracts from two biographical narratives for an analysis of one particular situation in which the communist power played an important role: the political screenings that followed the military invasion into Czechoslovakia at the end of so called Prague Spring. The screenings are interpreted, in this analytical sketch, as "trials of strength" as well as "real transformations" both of the communist regime itself and all its actors. Above all, we focus on the moments when somebody or something was transformed into a fulcrum, an indisputable and stable entity, or, on the other hand, into a questionable, not-quite-real, because negotiable and reversible network of relations. These moments help us to show the heterogeneous and often surprisingly subtle sources of the political power that constituted state socialism and made it durable.
Cieľom tohto článku je navrhnúť a ilustrovať možnosti problematizácie komunistickej moci sociologickými prostriedkami. Chceme ním podporiť takú perspektívu, v ktorej moc komunistov nefiguruje ako samozrejmý predpoklad, ktorý nám pomáha pochopiť život za socializmu, ale skôr ako niečo, čomu by sme sa ešte len mali snažiť porozumieť. Tento prístup prakticky ukazujeme na analýze úryvkov dvoch životopisných rozprávaní - spomienok na kádrové a stranícke previerky, ktoré sa konali po vojenskej invázii do Československa roku 1968. Na základe tejto analýzy previerky interpretujeme ako "test reálnosti" a zároveň "reálnu transformáciu" nielen komunistického režimu, ale aj všetkých jeho aktérov. Všímame si pritom momenty, ktoré z niekoho alebo niečoho robili buď pevný oporný bod, nespornú a stabilnú entitu, alebo na druhej strane, nespoľahlivú, pretože vyjednávania schopnú a (vratkú) reverzibilnú sieť vzťahov.
Max Weber, ktorý se tak zaslúžil o rozvoj sociológie moci a politiky, sám na jednom mieste pripúšťa, že pojem moci je ”sociologicky amorfný” (Weber, 1978: 53). Napriek tomu – alebo práve proto – je tento pojem súčasťou slovníka množstva bádateľov. Umožňuje totiž hovoriť o hierarchiách. O nerovnostiach. O vzťahoch dominácie a kontroly. O mobilizácii zdrojov do jedného centra. A tak ďalej.
Sociológovia dnes o moci hovoria veľmi opatrne. Uvedomujú si, že moc nie je niečo, čo jeden má, a druhý nie. Chápu, že moc je vždy vecou nejakého vzťahu. A má rôzne dimenzie. Rôzne podoby. Napríklad, veľa sa debatuje o tom, či vôbec možno hovoriť o moci bez toho, aby sme sa zároveň nejako vyrovnali s pojmom odporu. Moc sa totiž prejavuje niečomu navzdory; alebo lepšie: nehľadiac na prípadný vzdor niekoho či niečoho.(2) A ako teda potom chápať poslušnosť? Podriadenosť, ovládanosť, či bezmocnosť? Rozhodne nie ako chýbajúcu “nulovú” moc, hovoria autori píšuci o “zbraniach slabých” (Jordan, 1992; Scott, 1985) alebo o “moci bezmocných” (Havel, 1990, samozrejme; ale tiež napríklad Dominelli, 1986, a další).
A ešte jedna dôležitá vec: mnohí sociológovia sa (opäť) usilujú o “depolitizáciu” pojmu moci (S. Turner, 1989). Ide im najmä o to, aby sme sa učili rozoznávať mocenskú povahu vzťahov, ktoré konštituujú bežné situácie každodenného života moderných ľudí. Aby sme boli pozornejší k technológiám moci, disciplinovania a dozoru. A k tomu, ako nás neviditelne spútavajú a ovládajú spôsoby, akými hovoríme a vieme. V zornom poli sociológie sa ich zásluhou stále častejšie ocitá rozptýlená moc, za ktorou ako keby nebol nik konkrétny. A z ktorej nik konkrétny neprofituje.
Zdá sa teda, ako keby teoreticky ambiciózni sociológovia chceli vidieť moc všade a nikde. Všade, pretože ju objavujú v najrôznejších súvislostiach, prostrediach, situáciách. Nikde, pretože ju odmietajú jednoduchým spôsobom lokalizovať. Všímajú si, že "centralizujúca lokalizácia moci" - presné označenie miesta, odkiaľ moc "pramení" , či kde je držaná" - je ako samozrejmý analytický predpoklad často veľmi zradná. Moc je pro nich problém.
Čo má toto všetko spoločné so štátnym socializmom ako témou sociologického skúmania? Práve že málo. Prekvapivo málo. Realitu socializmu si tí, ktorí sa zaoberajú mnohosťou podôb modernej moci, takmer vôbec nevšímajú.(3) Ako keby z tohto hľadiska nebola dosť zaujímavá. Ako keby moc komunistov bola príliš osobitá. Príliš hrubá a masívna. Príliš jednoduchá a jasná. Príliš mechanická, utláčateľská a násilná. A najmä nesúmerateľná s inými formami moci – tými, ktoré boli identifikované v Západných spoločnostiach a v tradícii Západnej sociológie.
A naopak. Sociologické uvažovanie o štátnom socializme nie je výraznejšie poznamenané sofistikovanou teoretickou výbavou. Ako keby sa tým, ktorí píšu o štátnom socializme, nezdalo dosť zaujímavé ako rozmanite sa v sociológii pojednáva o modernej moci. Ako sa jej povaha problematizuje. Komunistická moc vraj totiž nevyzerá ako skutočne moderná moc(4) – to značí ako moc difúzna, akoby neviditeľná a technologicky složito sprostredkovaná a zároveň dotváraná všednými udalosťami bežného sociálneho styku. Moc komunistov sa, naopak, zdá veľmi viditeľná a jasne lokalizovateľná. Paušálne sa vníma ako hotová moc (sama seba udržujúca), veľká, bezprostredná a kon/centrovaná. Stojaca v ostrom protiklade k bezmocnosti či odporu tých ostatných. A hlavne samozrejmá. Samozrejmá? Áno, samozrejmá v tom zmysle, že do sociologických výkladov komunizmu nevstupuje ako pozoruhodný problém ale skôr ako to, čo sa dá ľahko použiť pri vysvetľovaní iných problémov: "život za komunizmu bol taký a taký, pretože pri moci boli komunisti (a tí robili toto či tamto, nedovolili to a to, vynútili si tie a tie veci, zabránili tomu a onomu)".(5) Ak sa chceme vzoprieť používaniu komunistickej moci ako nezávislej a vysvetľujúcej premennej (a to je to, čo naozaj navrhujeme), znamená to nielen ju častejšie tematizovať, ale tiež ju výslovne a cieľavedome sociologicky konštruovať ako problém par exellence. A pripojiť sa tak k výskumnému programu, o ktorom sme písali v úvode. Nie je to ale jednoduché. Na tejto ceste je rad prekážok - morálnych, metodologických aj teoretických.
Ťažkosti sú v tom, že problematizáciu komunistickej moci možno dosiahnuť len jej relativizáciou. Jej od-esencializovaním. Tým, že spochybníme ustálené predstavy o tom, čo bola, ako fungovala, čo sa ňou dosahovalo, čo ju vytváralo a z akých zdrojov sa udržiavala. Tým, že príjmeme takú perspektívu, v ktorej nič, čo sa týka fenoménu komunistickej moci, nie je isté a vopred dané; v ktorej dokonca sama moc nie je nič pevné a vopred dané; a v ktorej je moc komunistov v zásade súmerateľná s mocou kohokoľvek či čohokoľvek iného. Takáto relativizácia sa celkom pochopiteľne stáva predmetom morálne a aj inak motivovaného odporu. Morálne zdesenie môže zaznieť napríklad takto: ako môžete relativizovať a spochybňovať niečo, čo je – ako ukazuje Čierna kniha komunizmu (1999) – zodpovedné za utrpenie státisícov a miliónov ľudí? Uvedomujete si, že presadzovaním predstavy nejednoznačne lokalizovanej moci pomáhate presadzovať argument zahmlenej a neurčitej zodpovednosti? Uvedomujete si, aký nemorálny (hoci len potenciálne) je takýto prístup?(6)
Odpor k relativizácii komunistickej moci ale nemusí byť založený len morálne. Predstava rozptýlenej a interakčne vytváranej komunistickej moci sa prieči poznatkom o ústavnom zakotvení foriem uplatňovania vedúcej úlohy komunistickej strany (pozri napr. Matoušek, Zdobinský, 1987: 92-97; Stanovy KSČ, 1986). Kde sa tu dá vystopovať nejaká interaktívnosť či rozptýlenosť? To všetko je predsa iba bezohľadné donucovanie a neskrývaná koncentrácia moci.(7) Moc komunistov tu má podobu hotového faktu, ktorý nekompromisne určuje, čo je a nie je možné. A to nehovoríme o takých okolnostiach ako napr. Jaltská konferencia, vytvorenie Informbyra v r. 1947, KSČ ovládnuté Ministerstvo vnútra a vyzbrojenie Ľudových milícií (1948), kontrola prístupu k informáciám, strach z hrdelných trestov, alebo vojenská intervencia v roku 1968... Niet sa vlastne prečo čudovať, že takáto moc sa do našich úvah dostáva oveľa ľahšie ako niečo, čo vysvetľuje, než ako niečo, čo je potrebné vysvetliť.
Ale pozor. Z vlastnej skúsenosti vieme, že "esencialistické" chápanie moci sa v sociologických textoch objavuje skôr ako mimovoľne vytvorený efekt než ako premyslená argumentačná stratégia. A najmä, že v tých istých výkladoch, ktoré sa opierajú o predstavu jasne lokalizovanej moci, ktorá akoby zvonku zasahuje do života obyčajných ľudí, možno neraz nájsť rad čiastkových dokladov toho, že komunistická moc nebola vždy a všade taká sústredená, jednoznačne distribuovaná a viditeľná.
Na niečo dosť podobné narážame v životopisných rozprávaniach, s ktorými pracujeme: aj tí, ktorých biografie zbierame, vo svojich rozprávaniach oddeľujú svet politiky a svet obyčajných ľudí. Ukazujú komunistickú moc(8) veľmi podobne ako profesionálni komentátori sociálneho a politického života - ako niečo, čo síce do každodenného praktického života neustále nejako zasahuje, no vzniká a reprodukuje sa mimo tejto sféry. Prípadne nezávisle od nej. Hranice medzi "politikou" a "obyčajným životom" pritom rozprávači nepredstavujú ako svoj vynález a výtvor. Naopak, narábajú s týmito hranicami ako s prirodzenými a samozrejmými demarkáciami. Lenže. Lenže súčasne, práve tak ako my sociológovia, nezriedka – akoby mimochodom, bez toho, aby si to uvedomovali – opisujú, ako sú oba "svety" zložito a husto prepletené. Dokumentujú vo svojich rozprávaniach, ako sa proste oba tieto "svety" nedajú oddeliť. Ako sa prelínajú.…
A sme opäť na začiatku: realita štátneho socializmu je pre sociologické štúdium moci zaujímavá hneď dvakrát. Jednak ako pozoruhodná teoretická a analytická výzva, a jednak ako pozoruhodne prehliadaná teoretická a analytická výzva.
Chceme povedať toto: problém komunistickej moci je pre sociológiu výzvou v tom zmysle, v akom je pre sociológov výzvou všetko, čo se zdá samozrejmé, pevné, nespochybniteľné, neproblematické, jasne pospájané. Všetko, čo do skúmaného sveta zasahuje ako keby zvonku. A čo do (puristicky vyklieštenej) "sociálnej reality" vlastne nepatrí. Ponúka sa paralela: štátny socialismus a komunistická moc sú pre sociológiu výzvou v rovnakom zmysle a v podobnej miere, ako sú pre sociológiu výzvou moderná veda a jej pravda, vedecká fakticita.
Túto paralelu možno podoprieť z niekoľkých strán. Všimnime si najprv, že relativizácia komunistickej moci a relativizácia vedeckej pravdy vyvolávajú v podstate rovnakú morálnu paniku.(9) Ak sa v prvom prípade zdá ohrozená predstava komunizmu ako bytostne zločinného, násilného a nelegitimného (či dokonca zvonku imputovaného) režimu, sociológia vedy sa často musí brániť pred obvinením, že útočí na samu podstatu vedeckého poznania – že totiž likviduje akékoľvek rozdiely medzi omylom a pravdou.(10) Oboje je podobným typom nedorozumenia. Sociológovia vedy sa predsa vôbec nezameriavajú na diskreditáciu "pravdy". Len nechcú s vedeckou pravdou zaobchádzať ako s niečím samozrejmým. Nechcú ju chápať ako niečo, čo vysvetľuje; berú ju naopak ako niečo, čo je potrebné od základu vysvetliť. Pokúšajú sa otvárať "čiernu skrinku" vedy rôznymi spôsobmi a zisťovať, čo všetko sa v nej skrýva.(11) Z čoho všetkého pozostáva. Čo všetko vytvára jej trvanlivosť. A jej - reálnosť. Alebo nedostatočnú reálnosť.
A rovnaké je to so sociologickým skúmaním komunistickej moci. Nie je pokusom zvaľovať zodpovednosť za zavedenie a udržovanie komunistického režimu "buď na nikoho alebo na všetkých". Pokusom obviňovať. Zmyslom a základom takého skúmania je dôsledne sa pridŕžať tohoto princípu: moc komunistov by v našich analýzach nemala figurovať ako niečo, čo vysvetľuje, ale naopak ako niečo, čo je v prvom rade potrebné vysvetliť. Mali by sme sa teda pýtať Ako bola táto sila možná? Čo ju robilo takou trvanlivou a odolnou? Teda: takou reálnou?(12)…
Dobre, ale dá sa ísť za hranice paralely? Máme tu miesto pre niečo viac než túto povrchnú podobnosť? Áno. Dá sa ísť omnoho ďalej. Dnešná sociológia vedy je pre nás, badateľov zaujímajúcich sa o fenomén (komunistickej) moci, zaujímavá do tej miery, do akej je vlastne "náčrtom všeobecnej teórie sociálnej kontroly" (Law 1986a).(13) Napokon, sami sociológovia vedy, na ktorých sa tu odvolávame, sa zaujímajú aj o problém moci a štúdia mocenských vzťahov.
Základný princíp, ktorý pritom presadzujú, sme už vlastne prebrali. K moci skôr pristupujú ako k účinku radu nejrôznejších (a nerovnako úspešných) stratégií, ktorých cieľom je zmobilizovať a pre vlastné potreby zaangažovať množstvo ostatných, než ako k príčine úspechu takýchto mobilizácií (Clegg 1989; Law 1986a). Bruno Latour (1986) pritom zdôrazňuje, že moc sa vytvára a udržiava z vôle a činov tých druhých. Z mnohopočetnej a nevypočitateľnej vôle a z množstva nie celkom kontrolovateľných činov tých druhých. Skrátka z toho, čo s rozhodnutiami mocných robili – vždy znova a v mnohých každodenných situáciách a z najrôznejších dôvodov – všetci tí, ktorí "poslúchali".(14) V prípade skúmania komunizmu by sme sa z tohto hľadiska nemali spoliehať na to, že "sila" vlastného komunistického prevratu v roku 1948 vysvetľuje "silu" (mieru reálnosti) socialistického režimu, ktorý nasledoval. Predstavu, že komunisti dosiahli moc februárovým pučom by sme mali opustiť. Veď keby to tak naozaj bolo, ich moc by bola slabá a netrvanlivá. Sociológov by malo skôr zaujímať, čo s "holou" a nevystuženou realitou socialistickej revolúcie robili behom ďalších rokov a desaťročí ostatní aktéri. Mali by skúmať, ako ľudia znovu a znovu "prekladali" komunistickú doktrínu do bežného života. Ako jej odolávali aj podliehali. Ako sa jej podriaďovali, dodržiavali ju, a aj podvracali a ignorovali ju... a ako ju pri tom, keď ju takto realizovali, postupne celkom premenili.
Čo sa dá z tejto perspektívy povedať o stratégiách moci? Akým spôsobom možno účinok moci (celkom reálny účinok skutočne účinnej moci) dosiahnuť? Ako sa podľa Latoura a ostatných jeho kolegov stane niekto naozaj mocný? Tak, že spomínanú pluralitu vôlí a činov redukuje a usmerní. Tak, že zaistí, aby tieto mnohé vôle fungovali ako vôľa jediná. Lenže ako toto dosiahnuť? Odpoveď: najrôznejším poprepájaním a zdisciplinovaním všetkého, čo tieto vôle konštituuje, vyjadruje, nasleduje, definuje, podporuje, udržuje, nahradzuje, rozširuje. A o čo všetko pritom ide? Zďaleka nielen o slová a kolektívne predstavy. V hre sú rôzne "materiálno-sociálne" konfigurácie (Law, Mol, 1995), ktoré zahŕňajú také rôznorodé entity ako "papierovanie", telesné týranie, geografické vzdialenosti, osobitné symboly a estetiku vôbec, zátarasy na hraniciach, mandelinku zemiakovú, súdne procesy, domových dôverníkov alebo televízne vysielanie. Práve v tomto zmysle Latour žiada, aby sa pojmu "sociálny" vrátilo pôvodné bohatstvo a aby sme sociológiu chápali skôr ako štúdium (heterogénnych) asociácií" (Latour 1986: 277). Je totiž zrejmé, že odpoveď na otázku sociálneho poriadku (řádu) sa nevyčerpá len debatou o rutinách(15) a že opakovanie je len jednou z ciest, ktorými sa ustanovuje pevné spojenie.
Ale opatrne. Aby sa nejaké prvky mohli združovať, zväzovať, musia sa iné rozpojiť (Munro, 1997). Oddeliť. Oba procesy pôsobia súčasne, často jeden prostredníctvom druhého. Ku skúmaniu asociácií preto nutne patrí aj skúmanie "práce rozdeľovania" - toho, ako svet a sami seba parcelujeme, členíme, diferencujeme. A ako takto vzniknutým sektorom skutočnosti pripisujeme rôzne kvality: subjektivitu a objektivnosť, ozajskosť a falošnosť či hranosť, prirodzenosť a umelosť, súkromie a verejnosť. Alebo niečo, čo patrí "politike", a niečo, čo patrí "obyčajnému životu".
V druhej časti tohto článku sa chceme analyticky sústrediť práve na problém "disociácií" (a ich prostredníctvom dosahovaných "asociácií"). Budú nás zaujímať parcelizácie zložite prepletených sietí vzťahov do oddelených sfér a kategórií. Budeme si napríklad všímať oddeľovanie "obyčajného sveta" a "politiky". Nepôjde nám ale o to, aby sme ukázali, že vo svojich rozprávaniach o komunizme ľudia obe sféry oddeľujú. Nielenže by to bolo trochu banálne; bolo by to aj nepresné - ako sme už naznačili, obyčajný život a politika sú v máloktorej rozprave tak prepletené ako práve v tomto druhu rozprávaní. Tu chceme skôr skúmať, ako aktéri toto oddelenie vytvárajú (keď ho vytvárajú). A chceme aj uvažovať o tom, ako táto parcelizácia prispievala k stabilizácii komunistickej moci. Radi by sme sa tak pokúsili o drobnú praktickú ilustráciu teoretického prístupu, o ktorom sme hovorili v prvej časti.(16)
Pre túto štúdiu sme vybrali časti rozprávania o priebehu straníckych a kádrových previerok roku 1970. Stranícke previerky, ich ideologické zdôvodnenie, organizácia, výsledky, atď. budú ešte dlho otvorenou témou pre českú a slovenskú historiografiu. Tento zložitý, nejednoznačne a neraz ad hoc vedený a o dokladované predpisy sa neopierajúci proces má státisíce svedkov a lokálnych podôb. Je potrebné zdôrazniť, že naším cieľom tu nie je tento proces faktograficky mapovať, a ani niečím doplňovať. Nechceme a v žiadnom prípade nemôžeme konkurovať historikom. Nejde nám dokonca ani o nejaký vyvážený a úplný sociologický opis tohto javu. Chceme len načrtnúť malú analytickú skicu, ktorej hlavnou hodnotou by bolo testovanie určitého spôsobu uvažovania a hovorenia o komunistickej bez/mocnosti.
Prečo sme sa zamerali práve na previerky? Má táto voľba nejaký zvláštny význam? Predovšetkým, ukážky rozprávaní o previerkach sme nevybrali pre im pripisovanú dôležitosť "bodov zvratu" trajektórie spoločnosti a jednotlivcov. Ani pre ich výnimočnú živosť (reprodukujú - ako čitateľ za chvíľu uvidí - aj priamu reč a rozhovory). Vybrali sme ich skôr pre to, čo bolo zdrojom tejto živosti - tejto ostrosti vnímania a pamäti - vybrali sme ich ako výpovede o kríze samozrejmého. V tejto kríze sa uplatňujú dva momenty. Po prvé, previerky explicitne tematizovali dôveryhodnosť a spoľahlivosť "členov", a implicitne ich postavenie a identity.(17) Sproblematizovali tak ich "reálnosť": k akej realite patria a akú realitu tvoria? Aj druhý moment súvisí so spochybnením reality. Previerky presadzovali radikálny obrat hodnotenia udalosti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. O čo šlo ich organizátorom? Ich úsilie o obnovenie (normalizáciu) mocenských pomerov spred XIII. zjazdu KSČ a ich konsolidáciu bolo úsilím o "redukciu plurality vôlí".(18) Šlo o to pribuchnúť nebezpečne sa odchlipujúce veko čiernej skrinky komunistickej moci: dosiahnuť, aby viac prvkov opäť hladko fungovalo ako jeden a aby moc komunistov neznamenala príliš mnoho rôznych vecí. A aby nebola príliš mnohými rôznymi vecami. Aby bola opäť (viac) jednotná. Inými slovami, stranícke pohovory a previerky kádrov sa dajú chápať aj ako skúšky, ktoré "testovali" reálnosť socializmu.(19) "Súhlasíte so vstupom spojeneckých vojsk?" znamenalo: "Ako veľmi je socializmus (ešte, či konečne opäť) reálny? Ale tiež: "Kto sme my? Politickí predstavitelia a uznávaní vodcovia, alebo šašovia a samozvanci? Kto sú intervenujúce vojská? Okupanti alebo záchrancovia? A čo je komunistická strana? Garant stability alebo stagnácie?" Výsledok tejto skúšky sa poskladal zo státisícov odpovedí. Je treba dodávať, že skúška reálnosti moci niektorých bola súčasne testom zrodu "bezmocnosti" tých ostatných?
Čo bolo ohrozené takýmto testom reality komunistickej moci? V takej situácii ide vždy o iné reality. Tu to bola napríklad realita pracovného miesta a pracovnej kariéry.1 Alebo realita vlastnej rodiny. Realita priateľstva s tým či oným. Realita sebaúcty. Áno, neriskovalo sa nič menšie ako realita vlastnej identity - preverovaných aj preverujúcich. Ak sa počas previerok preverovaní "učili" popierať svoje videnie reality a verejne súhlasiť s tvrdením, ktoré považovali ešte pred niekoľkými mesiacmi za morálne neprijateľné, respektíve za vyslovované morálne neprijateľnými osobami, išlo tu o mnoho. "Súhlasíte so vstupom spojeneckých vojsk?" teda znamenalo aj: "Ako veľmi je moja práca (ešte či konečne už) reálna?" "Nakoľko je toto priateľstvo reálne?" Ale tiež "Kto ste? Náš človek, alebo človek, na ktorého si musíme dať pozor? Čo je osobná dôstojnosť? A čo zbabelosť? Kto sme my dokopy? Spojenci, alebo (skrytí alebo otvorení) nepriatelia? Kto sú tí ostatní?" Výsledok tejto skúšky určila často jediná jednoslovná odpoveď.
Fakt je, že pre zvolenú teoretickú perspektívu by bola vhodnejšia iná metóda ako analýza životopisných rozhovorov. Teoreticky. No v prípade miznúcej kultúry komunistického režimu nemáme veľmi na výber. Autobiografické rozprávania, s ktorými tu pracujeme, sú výpoveďami tých, ktorí tak či onak participovali na výkone komunistickej moci a ktorí pritom sami seba a druhých zúčastnene pozorovali.(20)
Nasleduje sekvencovaný prepis ukážok z dvoch rozhovorov, ktoré v rámci svojho výskumu urobil jeden z autorov tohto článku.(21) Prvá ukážka je z rozprávania Miloša A., právnika a nestraníka, narodeného v roku 1921.
Rozprávanie Miloša A.
Autorom a protagonistom druhej ukážky je Pavol B. Na rozdiel od Miloša A. bol Pavol B. členom komunistickej strany. V KSČ bol ako vysokoškolský pedagóg v rokoch 1947 - 1991.
Rozprávanie Pavla B.
Použité ukážky sme vybrali zo životopisných rozprávaní mužov približne rovnakého veku a vzdelania a sociálneho pôvodu. Charakteristika, ktorou sa rozprávači nápadne odlišujú, je členstvo v komunistickej strane. Kým Miloš nikdy členom strany nebol, Pavel bol členom strany nepretržite v rokoch 1947 až 1991. Mohli by sme preto v ich opise previerok očakávať rozdiely. Napríklad, že straník a nestraník budú nerovnako vnímať lokalizáciu a distribúciu politickej moci. Že nestraník bude skôr nazerať na svet moci ako na nejaký vzdialený a cudzí svet a že bude komunistov zobrazovať abstraktnejšie. Že na jeho prípade sa bude dať dobre ukázať ono vytváranie hraníc medzi "politikou" a "obyčajným životom".
Milošovo rozprávanie ale takéto očakávania nepotvrdzuje. Komunistická moc nie je zobrazená ako "vonkajšia" sila a členovia komunistickej strany ako abstraktní držitelia moci.(22) Ich obraz sa nevyčerpáva priradením kategórie komunistu. Ak ukážky čítame tak, že z nich vylúčime vety, v ktorých sa týmto osobám pripisujú aj iné členské kategórie (H. Sacks, pozri Silverman, 1998), zníži sa zrozumiteľnosť opisovaného priebehu kádrových previerok. Rozprávači vedia, že určité osoby nestačí charakterizovať kategóriou "komunistu". Tá nie je - aspoň v danom kontexte nie je - "samo-vysvetľujúca či vše-vysvetľujúca".(23)
Na prvý pohľad sa teda zdá, že opis postáv komunistov (ako tých, ktorí práve "testujú" svoju reálnosť ako predstaviteľov režimu) v týchto ukážkach podkopáva predstavu o dichotomizácii sveta komunistickej moci a (sveta) obyčajných ľudí. Obaja rozprávači (nestraník rovnako ako straník) hovoria o osobách, ktoré boli predstaviteľmi komunistickej moci a zároveň ich "dobrými známymi" (1-11), či dokonca "dobrými kamarátmi" (2-7). Pozrime sa na Milošov opis ekonomického riaditeľa Š. v sekvenciách 9-18 a na súvislosť medzi jeho členskými kategóriami a konaním:
Vidíme, že v sekvencii 14 je riaditeľ identifikovaný ako ne-nepresvedčený komunista. Jeho prepojenie s pomyselným centrom komunistickej moci je oslabené, sproblematizované. Pravdepodobnosť, že by sa správal ako "komunista" je znížená aj zmienkou o dôvodoch jeho vstupu do strany (sekv. 12-13). Jeho členstvo je inštrumentálne. Je "vynútené" záujmom získať vedúcu pozíciu, a preto nie-tak-celkom-reálne. Ďalšou zárukou "neredukovateľnosti" riaditeľa na kategóriu komunistu je jeho rodinný pôvod. Uvedením mena a rodiska (sekv. 9) sa oznamuje jeho príbuzenský vzťah s významnou postavou našej histórie, vyzdvihovanou ako morálny vzor.(24) Sekvencia 10 hovorí o členstve v tej istej menšinovej cirkvi (pán Miloš je syn a vnuk evanjelických farárov). S členstvom v menšinovom spoločenstve sa zvykne spájať záväzok vzájomnej solidarity. Dá sa očakávať, že tento záväzok "preváži" morálne záväzky riaditeľovho členstva v komunistickej strane. Tieto členské kategórie (príslušnosť k všeobecne váženému rodu, k rovnakej cirkvi, osobné vzťahy a tiež profesionálna odbornosť (aj pán Miloš sa opisuje na iných miestach ako odborník) a s nimi spojené identity sú dostatočne pevnou pôdou, ktorá umožňuje s riaditeľom vyjednávať o priebehu previerok. Vytvárajú priestor pre dorozumenie medzi ním a jeho podriadenými - nestraníkmi. Či inak, vytvárajú priestor pre manévrovanie. Pre robenie dohôd medzi medzi svetmi moci a "obyčajných ľudí". Inými slovami, predstavujú takú realitu (sieť pevne prepojených prvkov), ktorá zatieňuje realitu previerok a vytvára dojem jej nepevnosti. Vytvárajú riaditeľa Š. ako iného aktéra, než akého predpokladá logika kategórie "komunistu". Tým zároveň morálne legitimizujú a ospravedlňujú samo vyjednávanie - (nie je to žiadna "kolaborácia" s "komunistami").
Priraďovanie rôznych členských kategórií je v oboch prípadoch, u Miloša i Pavla, vysoko funkčné; to isté sa týka aj rozlišovania osobitných identít vo vnútri kategórie. V rámci rozprávania je takéto rozlišovanie nevyhnutné pre zrozumiteľnosť opisovaných udalostí. Je tiež postupom, ktorým si rozprávači riešia morálne dilemy procesu kádrových previerok. Napríklad Pavlovo rozlišovanie (sekv.23-25) medzi pokrokovými a retardačnými komunistami a seba-označenie ako predstaviteľa pokrokového: táto kategorizácia nielen vysvetľuje, ale aj ospravedlňuje morálne ústupky, ktoré Pavol urobil počas previerok. Dočasné zapretie vlastného názoru a seba-poníženie slúžilo dlhodobejším cieľom - podpore pokroku v strane.(25) Nezabúdajme, že táto distribúcia identít kľúčovým postavám príbehu je aj súčasťou realitu pretvárajúcej situácie, v ktorej dochádzalo ku ko-produkcii "normalizátorov" a "normalizovaných".
Všimnime si: v danej situácii je v hre identita a reálnosť celého radu aktérov. Vôbec nejde len o preverovaných Miloša a Pavla. Ide aj o riaditeľa Š., o jeho náboženské spoločenstvo a rodinné korene, o Ota Šika (ukážka Miloša A., sekv. 30), o kamarátov, o rok 1968, komunistickú stranu, "spojenecké vojská". Preverovaný je v tej chvíli úplne každý. Ako upozorňujú Star a Griesemer (1989), ak nemá v takýchto situáciách dochádzať k obyčajnému donucovaniu, musí každý, kto sa snaží presadiť legitímnosť svojej interpretácie skutočnosti, udržovať integritu záujmov svojich konkurentov a udržať si ich ako spojencov. Preto napríklad ak si chce Miloš a jeho kolegovia "zachrániť kožu", zariaďujú to tak, že si zároveň "zachraňuje kožu" aj ten, kto "má mať nad nimi moc".
Už uvedená časť z ukážky Milošovho rozprávania ukazuje, že k oddeľovaniu aktivít viažúcich sa ku kategórii komunistu od ostatných aktivít danej osoby prispievali aj ich fyzické oddelenia, vzdialenosti a blízkosti. Rôzne veci sa skrátka robia v rôznych priestoroch, sú inak regionalizované (Turner, J. H., 1988):
Spomínaný riaditeľ rozpráva ako komunista na presne určených miestach. Keď je s Milošom v "súkromí", rozpráva "úplne inak"... Vyzerá to ako dôverne známa vec. Ľudia za komunizmu starostlivo rozlišovali privátne a verejné priestory a podľa toho volili spôsob hovoru. Pozor však. Vec je zložitejšia.
Čo bolo súkromie? Vlastný byt? Priestor bez odpočúvacieho zariadenia? Preplnená električka? Zachyťme sa známej frázy "hovoriť medzi štyrmi očami". Naznačuje, že súkromie možno vytvoriť v zásade z akéhokoľvek priestoru. Stačí z neho vylúčiť nežiaducich svedkov a zmeniť spôsob hovoru.(26) Nezriedka práve tým, ako hovoríme, vytvárame rôzne typy priestorov - napríklad priestory súkromné a verejné. Charakter priestoru sa teda mení podľa toho, kto a ako ho práve používa. To platí podobne ako to, že podľa miesta a spôsobu hovoru pripisujeme hovoriacim iné kategoriálne identity a očakávame od nich iné "charakteristické" správanie. A charakter hovoru závisí na tom, kto s kým hovorí a kde sa rozhovor odohráva. Nedá sa dopredu povedať, čo viac zaváži. Vždy to záleží na okolnostiach.(27) Konfigurácie identít, rozpráv a materiálneho "prostredia" sú nesmierne pružné a možno do nich zasahovať z mnohých strán. Dvere a okná môžeme otvárať alebo zatvárať. Hlas stíšiť alebo zmeniť. Môžeme začať hovoriť inak, oficiálne alebo dôverne a urobiť tak z toho druhého niekoho úplne iného...
"Presúvanie" medzi priestormi by sme preto nemali chápať príliš deterministicky. Nie vždy ide o fyzický presun medzi fyzicky existujúcimi priestormi. V našich rozprávaniach je to dobre vidieť. Napríklad ako odlišný spôsob hovorenia pomerne spoľahlivo vymedzí charakter určitého priestoru. V sekvenciách 14-31 druhej ukážky (Pavol) vidíme, ako sa v kritickej situácii "priamo na mieste" predefinoval formálny priestor zasadnutia komisie pre stranícke pohovory:
V okamihu, keď sa ukáže, že Pavla môže jeho "vyhýbavá", a teda princíp názorovej jednoty strany spochybňujúca odpoveď diskvalifikovať ako spoľahlivého člena strany, oslovia ho členovia preverovacej komisie nie tak, ako je zvyčajné pre toto prostredie, ("súdruh"), ale zdrobnelinou krstného mena (sekv. 14). Dôverným oslovením sa predefinúva priestor, v ktorom sa nachádzajú. A nielen to: redefinujú sa aj účastníci rozhovoru. Na oboch stranách. Členovia preverovacej komisie dávajú Pavlovi najavo, že teraz sú na chvíľu ("zo päť minút") jeho "dobrí kamaráti", ktorí mu dávajú priateľské rady , či "nahrávajú na smeč" (sekv.17). Posielajú ho za dvere (do zákulisia), aby "porozmýšľal". O slovo sa hlási materiálne, fyzické usporiadanie priestoru. Prečo? Aký má odchod za dvere vlastne zmysel? Pavel je predsa v tejto chvíli "medzi svojmi", medzi "dobrými kamarátmi"?
Odpoveď na túto otázku môže dať krátka úvaha o úlohe času v procesoch regionalizácie. Všimnime si, aký plastický môže byť čas. Ako veľmi je čas súčasťou tých heterogénnych sietí či materiálno-sociálnych konfigurácií, o ktorých hovoríme, a ktorých silu si aktéri, ktorí sú ich súčasťou, snažia požičiavať.(28) Previerková otázka napríklad v Milošovom rozprávaní existuje skôr ako previerková odpoveď (sekv. 27-32). A, všimnime si, čas sa dá nielen predbehnúť ale aj vrátiť späť. Videli sme to na pred chvíľou preberanej situácii, do ktorej sa počas previerok dostal Pavel (sekv. 14-31). Poslanie za dvere tu má práve túto funkciu: vrátiť čas. Pavel dostáva šancu zopakovať to, "čo sa nepodarilo". Z pohľadu mocenského vyjednávania to znamená, že Pavol sám sa stal reverzibilným prvkom časopriestorovej konfigurácie. Či inak povedané, že je jeho identita je nestabilná a neistá. Je totiž vyjednávateľná. Pavel pokus opakuje. Úspešne:
Je to scéna ako keď obchodníci uzavrú obchod. Na druhý raz sa podaril. Pavol sa stal - aspoň na určitú dobu a pre zúčastnené osoby (a možno len pre ne) opäť ireverzibilným. Stabilným.
Zdá sa nám, že predchádzajúci úryvok o radosti členov komisie nad Pavlovou zmenou názoru vyznieva kruto. Objavovanie sa takýchto pocitov pri čítaní textu naznačuje, že reverzibilitu, nestabilitu ľudského správania vnímame ako fenomény so silným morálnym rámcovaním. Pre zdravý rozum je od zapierania vlastných názorov k úsudku o nepevnom charaktere iba krôčik.
Videli sme, že úspešný test straníckej spoľahlivosti, ktorým počas straníckych previerok prechádzal Pavel a státisíce ďalších, vyžadoval zásadný ústupok od vlastného presvedčenia. Či inak, predpokladom dôkazu politickej pevnosti bolo prejaviť názorovú nepevnosť. Poprieť vlastné názory. Áno, lámanie charakterov, to je obrat, ktorým sa ľudovo označoval proces disociácie identít sprevádzajúci proces opätovného zjednocovania a upevňovania straníckych radov.
Miloš a Pavel by zrejme nesúhlasili s tým, aby sme výsledok morálnych dilem, ktoré prežívali v súvislosti s previerkami, označili ako zlomenie charakteru. No obaja priznávajú, že sa počas kádrových pohovorov správali "pokrytecky". Vidíme tiež, že aj po dvadsiatich rokoch, ktoré uplynuli od opisovanej udalosti, je pre nich morálne hodnotenie vlastného konania živým problémom.(29)
Morálne otázky vždy rámcujú rozprávanie životného príbehu. Od životného príbehu konvenčne očakávame, že bude budovať - zobrazovať kontinuitu charakterov jeho hrdinov. S určitým zjednodušením možno jeho morálny rámec zhrnúť takto: životný príbeh by mal predstaviť kontinuitu hodnotových princípov, ich súlad s činnmi a nerozpornosť činov navzájom (W. Fisher, 1988).
Očakávania kontinuity a konzistencie sú skôr pravidlami rozprávania a hodnotenia biografií než pravidlami sociálnej praxe (pozri Goffman, 1963), do ktorej sa zapájame prostredníctvom rozmanitých členských kategórií. Nie je teda výraz "lámanie charakterov" príliš literárny? Navyše, v praktickom sociálnom živote je morálka z veľkej časti situačne podmienená. Práve pri posudzovaní miery morálnosti či nemorálnosti zatajovania vlastného názoru je táto situačná stránka hodnotenia osobitne výrazná. V určitej situácii je zamlčanie vlastného názoru ("pravdy") žiaducim prejavom milosrdného súcitu. Alebo dodržaním záväzkov solidarity voči druhým ľuďom. Závisí od situácie, či prejavom morálnej pevnosti charakteru bude zamlčanie pravdy alebo jej neochvejné hlásanie. Medzi aké situácie zaraďujú situáciu preverovania (a zamlčiavania vlastného názoru) Pavel a Miloš? Pozrime sa ako pán Miloš opisuje vystúpenie pred previerkovou komisiou:
Slovo vystúpenie sa nám zdá na mieste. Prečo? Primerane rámcuje Milošov opis konania. Miloš dnes hovorí, že negatívne stanoviská pred komisiou "odrecitovali" (sekv.30). Je to výraz, ktorým znevažujeme autenticitu výpovede. Označujeme ním činnosť, ktorá je len hraná. Pre určitých divákov. Výrazom "odrecitovať" nás teda Miloš informuje, že hodnotenia, ktoré vyslovil počas previerok, neboli úprimné a autentické.(30) Aj si ich vopred pripravovali - ako herci roly. Situácia previerok ako keby teda nebola súčasťou autentickej reality. Len akýmsi predstavením, na ktorom si s neveľkou chuťou odohrali svoj part.
Podobnú redefiníciu situácie pozorujeme aj u Pavla. V ním rozprávanej ukážke však objavujeme niečo veľmi dôležité. A to, že, že zľahčovanie pocitu morálneho zlyhania prostredníctvom redefinície "ontologického" statusu situácie, nie je výhradne naratívny (a retrospektívny) postup. Ešte raz pripomeňme Pavlove slová o smiechu, ktorým preverovacia komisia reagovala na jeho odpoveď, ktorá sama o sebe humorná práve nie je:
Smiech, ktorý sa ozval po Pavlovej odpovedi, stojí za pozornosť. Podľa nás nebol len radostnou úľavou, že priateľ "pochopil", ktorou odpoveďou dokáže svoju pevnosť a stabilitu. Že zbavil priateľov nepríjemnej povinnosti navrhnúť mu nejaký druh straníckeho trestu. A zapliesť sa tak do morálne rozporného konania - trestať priateľa za názor, s ktorým azda sami súhlasia. Zmysel tohto smiechu sa dá podľa nás dobre porovnať s funkciou smiechu, ktorým sa podľa Sacksových skúmaní zvykne reagovať na vyhrážky samovraždou. Sacks zaznamenal (Silverman, 1998), že smiech upevňuje chápanie vyhrážok ako "púheho rétorického výkonu" - smiech je odpoveďou, ktorá dekonštruuje skutočnosť (fakticitu) tvrdenia, na ktoré reaguje. Robí z nej reč, ktorá odznela výhradne na pobavenie, a preto sa nad jej vzťahom ku skutočnosti netreba zamýšľať.
Zdá sa, že aj tu je smiech práve takouto správou. Informuje o rétorickom - divadelnom charaktere situácie straníckych previerok. Členovia previerkovej komisie sa smiechom snažili "odľahčiť situáciu" a zmierniť jej trápnosť, či priamo nemorálnosť. Nielen Pavlovi, ale aj sebe. Smiech je správa o tom, že členovia previerkovej komisie neberú Pavlovu morálne znemožňujúcu a zdravému rozumu priečiacu sa odpoveď vážne a zbavujú Pavla a aj seba nutnosti prežívať výčitky svedomia za nemorálne správanie (jeho za to, že poprel vlastný názor, seba za to, že ho k tomu donútili). Ich smiech preradil Pavlovu odpoveď a ich vlastné konania na zoznam "hraných" konaní, ktoré sú "len naoko", pre špeciálnych divákov, a preto nie sú morálne záväzné.
Obe ukážky nám dovolili vidieť, že ostrosť prežívania vlastnej morálnej nestability, ktorú predviedli pred previerkovou komisiou, bola zmierňovaná odnímaním "reálneho statusu" prežitej situácii. Dodatočne alebo aj priamo na mieste. Vzájomné presvedčovanie sa (preverovaných a preverujúcich), že aktivity vo sfére politickej moci netreba posudzovať rovnakými normatívnymi kritériami ako aktivity skutočného života, či inými slovami ustanovovanie dichotómie umelého sveta politiky a autentického sveta každodenného života, slúžilo, ako sa zdá, ako anestetikum morálnych dilem sprevádzajúcich vedomie vratkosti a nestability vlastných hodnotových zásad. Poznáme to. Nazvať niečo iba hrou, zachraňovať dramaticky sa vyhrocujúcu situáciu smiechom, to sú bežné etnometódy znižovania morálnej problematickosti konania alebo situácie.
V tomto texte sme sa pokúsili načrtnúť a ilustrovať relativizujúci prístup ku skúmaniu komunistickej moci. V mnohom sme sa pritom nechali inšpirovať súdobými sociológmi vedy, najmä predstaviteľmi tzv. actor-nework theory (ANT) - Bruno Latourom, Michelom Callonom a Johnom Lawom. Vtip navrhovaného prístupu spočíva v tom, že si sami zakážeme spoliehať sa na rad bežných predpokladov o povahe mocenských vzťahov a sociálnych aktérov komunizmu. Práve procesy vytvárania týchto, pomerne široko zdielaných predpokladov sú totiž to, o čo ide predovšekým. Sú tým, čo vysvetľuje ambivalentnú logiku mocenských poriadkov reálneho socializmu a čo vrhá svetlo na nezrejmé zdroje trvanlivosti komunistického režimu.
Aby sme naznačili, ako si taký prístup predstavujeme v praxi, analyzovali sme dve ukážky životopisných rozhovorov, v ktorých sa hovorí o kádrových a straníckych previerkach, ktoré začiatkom 70. rokov odštartovali tzv. obdobie normalizácie. Pokúsili sme sa ukázať previerky ako zápas o to, kto bude naďalej dominovať realite socializmu a ako bude táto realita vlastne vyzerať. Prerozprávali sme vybrané ukážky v termínoch ANT. A videli sme, že svojím spôsobom boli vtedy preverovaní všetci a všetko - taká je už povaha akejkoľvek sociálnej zmeny. A každý sa pri tých previerkach tak trochu zmenil. Tým ako boli jednotlivé prvky reality komunizmu preverované, boli zároveň redefinované.
Nejde nám však o to, aby sme tieto okamihy nastoľovania "nového poriadku" nejako dramatizovali. Skôr sme ich chceli trochu "odtajomniť" - "odkliať". A ukázať ako zložito budovaná a neobyčajne tvárna je tá zdanlivo pevná a nepremenná realita. Tak tvárna, že aj púhy smiech dokáže zmeniť jej ontický status. Nebyť tejto jej tvárnosti - plastickosti a teda mnohonásobnosti času, priestoru, "čejsi tváre" a sebachápania, sociálnych pút, identít a ich hraníc nemohlo by sa stať počas opisovaných previerok skoro nič z toho, o čom sme písali.
Aj keď sme sa v tejto analýze obmedzili len na dva krátke úryvky z dvoch životopisných rozprávaní, je azda korektné tvrdiť, že sa nám podarilo aspoň naznačiť, že celý proces previerok a budovania nového poriadku (sveta) mal rad aktívnych aktérov, z ktorých každý sledoval nejakú logiku a snažil sa ju presadzovať voči ostatným. Pri odhadovaní výsledkov týchto bojov je zradné spoliehať sa na mechanicky meranú veľkosť. A najmä, víťazstvo nie je jednorázová záležitosť. Azda sme v tejto štúdii ilustrovali aspoň to, čo Bruno Latour (1986: 265) nazýva "primárny mechanizmus": moc nad niečím alebo niekým je zložená z činov mnohých rôznych ľudí. Komunistickú moc spoluvytváralo mnoho aktérov v prekvapivých a nie vždy reflektovaných spojenectvách. Relatívne bokom však v našej argumentácii zostal "sekundárny mechanizmus", ktorým je kolektívne re/produkovaná moc pripisovaná len niektorým (a bezmocnosť ponechaná ostatným). Možno to bude úloha na inokedy.
1 Tento text vznikol v rámci práce na projekte Slovenskej grantovej agentúry pre vedu VEGA č. 2/5132/98 "Kolektívne predstavy, zdravý rozum a sociologická analýza: pokus o reflexívnu sociológiu" (Zuzana Kusá) a na výskume "Technologies of power and resistance: making state socialism durable" (Zdeněk Konopásek), podporovanom Open Society Foundation Praha, Research Support Scheme (123/1998) - Konopásek, 1998a. Prvé verzie častí, ktorými obaja autori prispeli, odzneli na konferencii Prvé slovensko-české dni, 15-16. IV. 1999 Bratislava, v sekcii Identity v procesoch európskej integrácie.
2 Diskusie o tejto téme - od Webera až po Foucaulta či Giddensa - zhŕňa Barbalet (1985).
3 Napríklad Stewart Clegg (1989): svoj dôkladný prehľad sociologických koncepcií moci pointuje vlastným prístupom k problému, ktorý je inšpirovaný postštrukturalizmom, analýzami sietí a organizácií a zdôrazňuje subtílne a komplexné základy mocenských vzťahov. V tejto knihe nenajdete jediný - ani sekundárny - odkaz na realitu komunistických spoločností.
4 Prečo sa napríklad Verdery (1991: 436, pozn. 19) v svojom - inak veľmi zaujímavom - zarámcovaní etnografického skúmania štátneho socializmu zdráha obrátiť k foucaultovskému chápaniu moci? Pretože toto chápanie nie je podľa nej "na realitu socialistických štátov celkom aplikovateľné". Nevystihuje osobitosť komunistickej (totalitnej!) moci, ktorá nebola úplne moderná.
5 To platí najmä pre tie výklady, ktoré sa orientovali na svet reálneho komunizmu pozorovaný "zdola", očami "obyčajných ľudí". Typickým príkladom takéhoto bádania sú biografické výskumy - aj naše vlastné (Kusá, 1995; Konopásek, v tisku). Dokonca aj Ivo Možný (1991), ktorého kniha týmto úvahám z mnohých stránok otvára cestu, zostáva práve z tohto hľadiska len v polovici cesty. Prvú kapitolu svojej knihy so sľubným názvom "Proč tak pozdě?" a uvedenú všeobecnými slovami Jana Rumla o tom, že všetci sme se nejako podielali na budovaní konzumného socializmu, pointuje nakoniec "len" analýzou toho, ako sa míňali ciele disentu a žitého sveta obyčajných ľudí. Práve pre toto míňanie, uzaviera Možný, "populácia dlho váhala", kým se pridala k odporu elitnej hŕstky disidentov (str. 28).
6 Je ale jasné, že relativizácia moci komunistov určitý priestor pre moralizáciu poskytuje: "Všetci sme/ste sa nejako podielali na udržovaní komunizmu, už len svojou pasivitou! Preto dnes musíme/te...". Zdá sa, že takéto moralitné performancie by sa dali využiť aj analyticky. Pomerne plodným predmetom skúmania by mohli byť napríklad situovanosť rozprávaní o socializme (kedy, v akých situáciách sa objavujú) alebo ich pragmatické účinky.
7 Na druhej strane praktické implikácie rétoriky Stanov KSČ typu "Sila strany spočíva v jej úzkom spojení s ľudom" pro-relativizačný a ne-esencialistický argument skúmania moci podporujú celkom dobre.
8 Vlastne nielen "komunistickú" moc. Oddeľovanie politiky a obyčajného života je príznačné aj pre rozprávania o období po roku 1989. O tom píše Kusá napr. v (Kusá 1997a)
9 Edwards, Ashmore a Potter (1995) upozorňujú , že argumenty proti relativizmu v sociálnych vedách sa obvykle opierajú buď o to, že niečo sa proste nedá relativizovať, alebo o to, že by sa niečo relativizovať nemalo.. Sociológia vedy čelí skôr prvému typu námietok, kým "sociológia komunistickej moci" druhému.
10 Sociológovia vedy predsa sami tvrdia, že k pravde a omylu je potrebné pristupovať rovnako, to jest symetricky. O symetrickom prístupe (nielen) ku skúmaniu pravdy a omylu pozri aj v (Konopásek, 1998b)
11 Čierna skrinka, black box, je v sociológii vedy ústredným pojmom - pozri napr. (Pinch 1992). Čierne skrinky obsahujú všetko to, čo už po iné razy nemusí být opäť a opäť uvažované od začiatku, teda tie veci, ktorých obsah se stal všeobecne zdielanou a samozrejmou - taken-for-granted - záležitosťou. Black box vzniká, jakonáhle viac prvkov začne hladko a neproblematicky fungovať ako jeden (Latour 1987: 131). V danom kontexte má teda tento pojem máločo spoločné s behaviorizmom, a len trochu s kybernetikou..
12 Reálne je to, čo odoláva rôznym testom a skúškam, skúškam sily píše Latour (1988, 1987). Nejde pritom pravdaže o otázku buď - alebo; dôležitejšie je pýtať sa, za akých podmienok sa to alebo ono stáva viac alebo menej reálne...
13 Podle Lawa (1986a) sa totiž "nová" sociológia vedy - možno v rozpore so všeobecným očakávaním - nedá považovať za akúsi vetvu sociológie poznania. Je skôr skúmaním spôsobov, ktorými sú určité verzie sveta vnucované ostatným; ktorými sa aktéri usilujú o otváranie určitých možností a o to, aby tieto možnosti pôsobili pre všetkých zúčastnených ako jako jediné možné, ako nevyhnutnosti.
14 Latour v týchto pasážach iba verne aplikuje vlastný "prvý princíp sociológie vedy" (1987: 29, 259): Osud vedeckého faktu je vždy v rukách "tých druhých" - nie jeho tvorcov , objaviteľov, ale jeho užívateľov, publika.
15 Nemáme tu miesto, aby sme tu takúto debatu čo aj len otvorili (pokus o to pozri v Kusá, 1999). Bližší pohľad na konceptuálne siete, ktorých súčasťou je pojem rutín, by ukázal (pozri napr. J. H. Turner, 1988), že v mnohých z nich patria medzi dôležité parametre a prvky štrukturácie sociálnej interakcie aj materiálne objekty, predmety, priestory.
16 Nie je to úplná, a vôbec nie dokonalá ilustrácia. Sme obmedzení rozsahom a povahou tohto textu, zvoleného problému i údajov, s ktorými pracujeme (pracujeme s ukážkami len z dvoch rozprávaní). Áno, toto je dosť trúfalý text.
17 Tematizácia dôveryhodnosti vždy ruší samozrejmosť interakcie a s ňou spojených predpokladov. Otriasa nielen sebakoncepciami (identitami) ale aj vierou vo fakticitu a "ontologickou istotou" (Giddens, 1991). Skúmanie situácií znesamozrejmených interakcií je pre etnometodológov prvým krokom k úspešnej analytickej problematizácii panujúceho poriadku...
18 Ak niekto namietne, že u preverovaných nešlo ani tak o skutočné prehodnotenie "vstupu vojsk" ako o deklaráciu tohto prehodnotenia, že nešlo o skutočnú redukciu plurality vôlí, ale o jej simuláciu, uvažuje až nebezpečne rýchlo. Pohotovým oddeľovaním "ozajstného" od toho "len na oko" sa totiž sám priraďuje k tomu, čo sa tu snažíme ukázať ako prekážku sofistikovaného pohľadu na štátny socializmus.
19 Takýchto previerok rôzneho rozsahu a dosahu sa odohrávalo mnoho. Okrem veľkoplošných "čistiek" to bolo napríklad vyrovnávanie sa s ponukou na vstup do KSČ (Alan, v tlači); ďalej organizovaná účasť na prvomájových sprievodoch alebo oslavách VOSR a kontrola tejto účasti. V tomto zmysle sú stranícke a kádrové previerky z prelomu 60. a 70. rokov skrátka len ilustratívne.
20 To, že analyzujeme výpovede vysokoškolsky vzdelaných odborníkov nie je úplne náhodné. Nie všetci totiž, ktorí žili za socializmu, mohli byť rovnako dobrými pozorovateľmi komunistickej moci. Zdá sa, že pre ľudí na okrajových pozíciách v hierarchii "riadenia" nebola komunistická moc veľmi viditeľná. A naopak, táto moc sa o nich veľmi nezaujímala (aj keď patrili k robotníckej triede). V ich rozprávaniach sú mocenské systémy takmer neviditeľné, a platí to dokonca aj o ich striedaní (pozri Kusá, 1997a)
21 Tieto životopisné rozprávania boli zaznamenané v rámci riešenia projektu Z Kusej "20 storočie v rodinách slovenskej predprevratovej inteligencie". Krstné mená a iniciály priezviska sme u rozprávačov zmenili.
22 Takéto zobrazovanie sa napokon dá sotva očakávať, ak si pamätáme ako boli stranícke organizácie organizované: základné organizácie pôsobili na akomkoľvek pracovisku, kde bolo viac ako šesť členov strany a ich predstavitelia sa podielali na jeho riadení. Komunisti teda boli značne viditeľné a blízke osoby, zvlášť pre tých, ktorí zastávali nejaké zodpovednejšie funkcie. Vzťahy komunistov a nekomunistov nemuseli byť nutne hierarchické: a ak boli hierarchické, v prípade nižších funkcií mohol aj nestraník riadiť straníkov. Rovnaké premiešanie sa týkalo jednotlivých rodín (pozri Alan, v tlači)
23 Prečítajme si, napríklad ukážku Miloša A. tak, že z nej vynecháme sekvencie 9 až 18. Od "komunistu" by sme predsa napríklad neočakávali, že bude vyjednávať s nestraníkmi. Oba príbehy pôsobia vierohodne práve tým, že "komunisti" sú súčasne aj "kamarátmi", či "rodákmi": zdá sa, že ich väzby s nestraníkmi spôsobujú eróziu komunistickej zásadovosti (Kusá 1995)
24 Informáciu o príbuzenskom vzťahu možno chápať aj ako oznam o riaditeľových"skutočných" charakterových vlastnostiach, ktoré sa, ako bežne predpokladáme, pestujú a prenášajú v rodine.
25 Pre nedostatok miesta tu nemôžeme porovnávať spôsob, ako komunistov kategorizuje straník a nestraník. Uvedieme len záver: v nestraníkovom opise "nepresvedčeného" komunistu je latentne prítomné schematické očakávanie "pravého" presvedčeného komunistu, osoby, ktorá jedná výhradne len podľa záväzkov kategórie. Toto očakávanie tvrdej, koncentrovanej a nekompromisnej komunistickej moci je dôležitou ingredenciou procesu, ktorým sa suma efektov moci, tu a tam prežívaných v realite všedného dňa, pripisuje určitej, úzko vymedzenej sociálnej skupine.
26 Nepodľahnime radeniu slov a zdravému rozumu: zmena spôsobu hovoru nie je vždy to, čo sa môže presadiť potom, čo vylúčime nežiaducich svedkov. Často práve zmena spôsobu hovoru (napr. stíšenie hlasu) môže účinne vyradiť z hry problematické okolie.
27 Samozrejme, že nejde len o hovor ale aj o iné druhy činností. Pripomeňme si, napríklad, scénu z Bútorovho románu Skok a kuk, v ktorej hlavný hrdina s priateľkou radikálne menia definíciu vrcholne formálneho priestoru, ktorý bol (a neskôr opäť bude) rektorovou pracovňou. (Bútora, 1981)
28 John Law (1986c: 70-71) popisuje logiku fungovania takýchto "aktérov-sietí" takto: Teória sietí-aktérov predpokladá, že žiadna všeobecná univerzálna štruktúra neexistuje (...), ale že sa vždy množstvo nejakých sietí-aktérov pokúša vnútiť svoju vlastnú štruktúru potenciálne neistým, či neurčitým entitám, vypožičať si tak ich silu a zaobchádzať s nimi ako s vlastnými."
29 Vidíme to napríklad v tom, že obaja sa snažia "umiestniť" svoje vtedajšie správania na "hierarchickej škále zlých a menej zlých riešení" a pokúšajú presvedčiť (seba, poslucháča, čitateľa), že ich konanie nedosahuje na škále nemorálnosti ten "najnižší bod"...
30 A dalo by sa to povedať aj radikálnejšie: ak sme niečo "odrecitovali", neboli sme to celkom my, kto hovoril. Bola to reč niekoho iného. Všimnime si, že takáto formulácia súčasne naznačuje vlastnú vnútornú názorovú pevnosť a hodnotovú neochvejnosť. Pod povrchom reverzibilnej roly, roly hranej v kontakte s mocou, sa skrýva skutočné Ja.
ALAN, J. (v tisku): Rodinné vztahy a členství v KSČ. In: Z. Konopásek, editor: Otevřená minulost: autobiografická sociologie státního socialismu. Praha: Karolinum
ALIJEVOVÁ, D., 1997: "Etnohistorizmus" a identita epochy: na okraj súčasných historiozofických zmätkov. In: V. Bačová, Z. Kusá, eds.: Identity v meniacej sa spoločnosti Košice: SvÚ SAV. s. 23-32
BARBALET, J.M. (1985): Power and resistance. The British Journal of Sociology, 36, 4, 531-48
BAUMAN, Z. (1995): Úvahy o postmoderní době. Praha: Sociologické nakladatelství
BÚTORA, M. (1982): Skok a kuk. Bratislava (samizdatová verzia)
CALLON, M. (1986): Some elements of a sociology of translation: Domestication of the scallops and the fishermen of Saint Brieuc Bay. In: J. Law, editor: Power, action and belief: A new sociology of knowledge? London: Routledge & Kegan Paul, pp. 196-233
CALLON, M. (1991): Techno-economic networks and irreversibility. In: J. Law, editor: A sociology of monsters: Essays on power, technology and domination. London: Routledge, pp. 132-61
CLEGG, S.R. (1989): Frameworks of power. London: Sage
COURTOIS, S. et al (1999): Černá kniha komunismu: zločiny, teror, represe. 1. Praha: Paseka
DOMINELLI, L. (1986): The power of the powerless: Prostitution and the reinforcement of submissive femininity. The Sociological Review, 34, 1, 65-92
EDWARDS, D.-ASHMORE, M.- POTTER, J.,1995: Death and Furniture: The rhetoric, politics and theology of bottom line arguments against relativism. History of the Human Sciences, 8, 2, 25-49
ENCYKLOPÉDIA SLOVENSKA III. a IV. zv., 1979, 1980, Bratislava Veda
FISHER, W.R. (1989): Clarifying the Narrative Paradigm. Communication Monograph, Vo.56
GIDDENS, A. (1991): Modernity and Self-Identity. Self and Society in the Late Modern Age. Cambridge: Polity Press
GOFFMAN, E. 1979 (l963): Stigma. Notes on the Management of Spoiled Identity. Penguin Books.
HAVEL, V., 1990: Moc bezmocných. Archy 2. Praha: Lidové noviny
JAYYUSI, L., 1993: Values and moral judgement: communicative praxis as moral order. In: Button, Graham, ed.: Ethnomethodology and the Human Sciences. Cambridge: Cambridge University Press, 227-251
JORDAN, B. (1992): Framing claims and the weapons of the weak. Paper presented at a "Seminar on social welfare theory". IX/92, Aylner, Quebec, Canada
KONOPÁSEK, Z. (1998a): Technologies of power and resistance: Making state socialism durable - an actor-network analysis of state socialism (the research project). Available at http://zdenek.konopasek.net/texty/soc_proj.htm [accessed 11.9.1998]
KONOPÁSEK, Z. (1998b): Estetika sociálního státu. O krizi reprezentace (nejen) v sociálním zabezpečení. Praha: G+G
KONOPÁSEK, Z. (v tisku), editor: Otevřená minulost: autobiografická sociologie státního socialismu. Praha: Karolinum
KUSÁ, Z. (1992): Autobiografické rozprávanie v projekte "20. storočie v rodinách slovenskej predprevratovej inteligencie". Sociológia 24, 6: 571-578
KUSÁ, Z. (1995): Buržoázny pôvod - neprekonatelná stigma? O erozívnej sile sociálnych sietí v komunistickom období. Biograf Bulletin, 3, 20-32
KUSÁ, Z. (1997a): Viditeľnosť štátu v životopisných rozprávaniach chudobných ľudí. Právny obzor, 80, 3, 285-290
KUSÁ, Z. (1997b): Sociálne puto a konštrukcia sociálnej identity. Spor kritického myslenia a sociálneho poriadku. In: V. Bačová, Z. Kusá, eds.: Identity v meniacej sa spoločnosti Košice: SvÚ SAV, s. 228-236
KUSÁ, Z. (1999): Poor People - Poor Stories? Ordinary and Extraordinary in Life-History Narratives.? Sociológia - Slovak Sociological Review, 33, 3, 263-290
LATOUR, B. (1986): The powers of association. In: J. Law, editor: Power, action and belief: A new sociology of knowledge? London: Routledge and Kegan Paul, pp. 264-80
LATOUR, B. (1987): Science in action: How to follow scientists and engineers through society. Milton Keynes: Open University Press
LATOUR, B. (1988): The Pasteurization of France. Translated by A. Sheridan, J. Law. Cambridge & London: Harvard University Press
LATOUR, B. (1991): The impact of science studies on political philosophy. Science, Technology, & Human Values, 16, 1, 3-19
LATOUR, B. (1993): We have never been modern. Translated by C. Porter. Cambridge: Harvard University Press
LATOUR, B. (1996): On interobjectivity. Mind, Culture, and Activity, 3, 4, 228-45 & 246-269
LAW, J. (1986a): On power and its tactics: A view from the sociology of science. The Sociological Review, 34, 1, 1-38
LAW, J. (1986b), editor: Power, action and belief: A new sociology of knowledge? Sociological review monographs 32. London: Routledge & Kegan Paul
LAW, J. (1986c): The heterogeneity of texts. In: M. Callon, J. Law, A. Rip, editors: Mapping the dynamic of science and technology: Sociology of science in the real world. London: Macmillan, pp. 67-83
LAW, J. (1991), editor: A sociology of monsters: Essays on power, technology and domination. Sociological Review Monographs 38. London: Routledge
LAW, J. / MOL, A. (1995): Notes on materiality and sociality. The Sociological Review, 43, 2, 274-94
MATOUŠEK , S., ZDOBINSKÝ, S. a kol. (1987): Štátne právo ČSSR. Bratislava: Obzor
MOSER, I. / LAW, J. (1998): Přechody snadné, přechody nesnadné: o heterogenní ekonomii subjektivity. Biograf, 15-16, 5-28
MOŽNÝ, I. (1991): Proč tak snadno... Některé rodinné důvody sametové revoluce. Praha: Sociologické nakladatelství
MUNRO, R. (1997): Ideas of difference: Stability, social spaces and labour of division. In: K. Hetherington, R. Munro, editors: Ideas of difference: Social spaces and the labour of division. Oxford: Blackwell, pp. 3-24
PINCH, T.J. (1992): Opening black boxes: Science, technology and society. Social Studies of Science, 22, 3, 487-510
POTTER, J. (1997): Representing Reality. Discourse, Rhetoric and Social Construction. London: Sage
SCOTT, J.C. (1985): Weapons of the weak: Everyday forms of peasant resistance. New Haven: Yale University Press
SILVERMAN, D. (1998): Harvey Sacks: Social Science & Conversation Analysis. Cambridge: Polity Press
STANOVY Komunistickej strany Československa (1986). Bratislava: Pravda
STAR, S.L. / GRIESEMER, J.R. (1989): Institutional ecology, "translations" and boundary objects: Amateurs and professionals in Berkeley"s museum of vertebrate zoology, 1907-39. Social Studies of Science, 19, 3, 387-420
TEIL, G. / LATOUR, B. (1995): The Hume machine: Can association networks do more than formal rules? Stanford Humanities Review, 4, 2, 47-65
TURNER, S. (1989): Depoliticizing power (review). Social Studies of Science, 19, 3, 533-60
TURNER, J. H. (1988): A theory of social interaction. Stanford: Stanford University Press
VERDERY, K. (1991): Theorizing socialism: A prologue to the "transition". American Ethnologist, 18, 3, 419-39
WEBER, M. (1978): Economy and society: An outline of interpretive sociology. Eds G. Roth, C. Wittich. Berkeley: University of California Press
6.9.1999